Lichnov24 - Vieme, ako prežiť 24 hodín na bicykli!

Lichnov24, legenda medzi českými cestnými pretekmi od roku 1985 . Malebná dedinka, ktorá sa na jeden deň stala centrom cyklo diania. Tamojší parčík obsadený stanmi a fanúšikmi. No jednoducho taká roztomilá moravská Tour de France . Všetko ale klapalo na jedničku, občerstvenie, zázemie, sprievodný program, malo to jednoducho všetko. Nehľadiac na teploty prevyšujúce 35 stupňov, o teplote ciest ani nehovoriac, mal závodný okruh 9,6 km a pretekári ho točili dookola ako škrečky na koliesku.

A pretože by bola škoda nepodeliť sa o dojmy ako zo support tímu, tak závodného tímu, prinášame dva pohľady na tropický víkend neďaleko Beskýd . S dovolením začnem mojím pohľadom čo by supportom a fanúšikom v jednom.

Očami Kati

Ako už bolo spomínané, začalo to vianočným darčekom. Áno, Vianoce sú sviatkami pokoja a mieru a človek sa pri rozbaľovaní mäkkých aj tvrdých darčekov teší, čo naňho vykukne. V tomto prípade som ale bola svedkom toho, že úsmev na tvári dlho nevydržal. Odovzdanie bolo impozantné, ale vďaka za neho už taká veľká nebola , vieme asi prečo a cez víkend sme sa o tom presvedčili všetci :)

Každý sa pripravoval inak , každý sa na to tešil inak a niekto už sa modlil, nech je nedeľa poludnie a žije. Ak chlapcov aspoň trochu poznáte, tak viete, že sú to športiaci a cyklistiku majú fakt radi, dokonca toľko, že aj niektorí z bicykla takmer nezliezajú. Lenže toto je skôr aj o psychickej príprave, ktorá až tak natrénovať nejde. Chlapci to podporili aj tým, že si po jednej daždivej nedeľu na Malorke, kde namiesto dažďových kvapiek chytali do úst kvapky ginu, vytvorili stávky, ktorými na seba ušili bič . Úsmev na tvári sa po pol roku premenil na drsnú realitu.

S blížiacimi sa pretekmi nám ako podpornému tímu zloženého z verných fanúšičiek bolo povedané, že ísť nemusíme a môžeme si urobiť pekný víkend podľa ľubovôle. A tak sme to vzali za pol slova, naložili sa kolesá a my s nimi s vidinou, že vyrazíme obdivovať krásy okolitých Beskýd. Realita prišla po druhom kole naplno rozbehnutého balíka , kedy sme, my dievčatá, dopĺňali bidóny jeden za druhým . Slovo voda, ionťák a cola zaznelo toľkokrát, že mi to v hlave znie ešte teraz. Dostalo sa nám však parádneho nácviku v odovzdávkach plných bidonov a chytania ťa prázdnych. Áno, tréning robí majstra, ale začiatky sú vždy prísne. Svoje o tom vie Péťa, ktorá plný bidón nechtiac odkopla svojim členkom. To len, aby ste boli v obraze, o čo vlastne išlo. Lenže toto sa dialo hodinu po závode a "optimistické" počítadlo, ktoré ukazovalo 22 hodín do konca závodu nám náladu nedvíhalo :D

A takto to šlo ďalej a ďalej, teplota stúpala, slnko pálilo, pri niektorých kŕče silneli, pri niektorých naopak trópy zdvíhali priemery. Bol to neskutočný pohľad, až človek nechápal, kto sa dobrovoľne tohto pekla môže zúčastniť . Nad vodou nás držala iba istota, že slnko raz zájde a teplota bude príjemnejšia nielen pre pretekárov. A tiež sa tak stalo. Neustále aktualizovanie online trackingu sa vyplatilo a my sa po pár hodinách stali odborníčkami na priemerné tempo, na výmenu bidónov za jazdy, na varenie v poľných podmienkach a masírovanie už takmer necitlivých tiel . Časy sa začali zrýchľovať, fandilo sa stále rovnako a dokonca sme na seba natiahli aj mikinu.

Celé preteky končili, čuduj sa svete, presne po 24 hodinách, za rovnakých tropických podmienok. Chalani nakoniec vydržali aj nespať a celý deň si tak poctivo odsedeli v sedle. Dohromady im to vydalo na 2625 km. Klobúčik, páni!

Očami Ondrej

A teraz autentický pohľad Ondry, ktorý sa poctivo delil aj o svoje zážitky na našich sociálnych sieťach. Ako prebiehalo jeho 24 hodín a prečo miestami nadával ako dlaždič? Posaďte sa druhýkrát, report II. začína :

Vzhľadom na to, že sa s chlapcami poznáme už nejakú chvíľku, tak je pravda, že si každé Vianoce/narodeniny nenecháme úplne nič zadarmo. Je to také to súťaživé škádlení darčeky a výzvami, ktoré občas hraničia s ľahkou dávkou naschválu . Nie každý je na to zvyknutý, ale u nás to už takto je a myslím, že to každého ženie trochu dopredu…

No každopádne k Lichnovskej 24 hodinovke. Mám cyklistiku rád, ale sú veci, ktoré by som vykonávať dobrovoľne asi nikdy nechcel , ako napríklad jazda na fatbiku za polárnym kruhom, bikepacking afrikou alebo ísť závod na 24 hodín . Každopádne ako sa hovorí, darovanému koňovi na zuby nepozeraj a darček v podobe štartovného na 24 hodinové preteky v Lichnove sa neodmieta.

Svoju poslednú kĺbnu cestnú prípravu som si strihol vo februári na Malorke v rámci predsezónnej dovolenky, a potom bol priestor už len skôr na prácu ako na jazdu na bicykli. Nachýlil sa začiatok augusta, a tým sa aj dosť značne priblížil termín 12.8., kedy sa samotné preteky konali. Čas oprášiť cestičku, trochu osedieť zadok a pripomenúť nohám nezabudnuteľný pohyb dupania do pedálov….no stihol som si sadnúť na bicykel asi 5x a celkom nabehnúť cca 250 km…proste to muselo stačiť.

Aby sme tu našu súťaživosť ešte trochu podporili, tak prebehla stávka, že kto vyhrá dostáva letenku od troch ostatných na Malorku na budúce trénovanie a zvyšok bude podľa zásluh a umiestnenia zosmiešnený v podobe brigády od výhercu, živej reklamy na ulici po dobu jedného dňa, prípadne oblečený na obľúbený Cyklistický bál 2024.

12.8. - trať netreba prechádzať, pretože ju asi párkrát pôjdeme, zázemie postavené a jedlo s pitím pripravené.

Moja predstava týchto pretekov : 24 hodín dlhá vychádzka na bicykli, kedy sa asi budem počas noci trochu nudiť, tak si dám slúchadlá, nech to uteká ak tomu budem veľa jesť a trochu piť Iónové nápoje…

Realita? Pred štartom bolo vyhlásené, že prvé tri kolá budú prémie v cieli pre prvých troch, ktorí prejdú, aby sa celý cca 60 ti hlavý balík roztrhal... to bude v pohode, 1 km pred cieľom sa zdvihneme a trochu si zapretekáme ...” No tos uhádol , Ondreji” - si podľa mňa povedali všetci ostatní pretekári. Štart a po prvých 500 m sa skupina naťahuje ako balík proti vetru na Tour de France a ide sa do plných. Nad moje očakávania toto tempo vydržalo celé prvé kolo, kedy som skúsil odhadnúť pozíciu cieľa na neprejazdenej trati, čo sa nepodarilo, takže som prechádzal cieľom asi na 10. mieste, hoci som ešte 500 m pred ním bol prvý. V ďalších kolách som si už len strážil špičku balíka, pretože tempo pokračovalo v druhom, treťom, ale potom aj v 10. a 20. kole a tak ďalej... jednoducho regulárne preteky celých 24 hodín.

Aby som to už viac nenaťahoval, tak okolo najazdených 200 km, ktoré sme mali asi po 5,5 hodinách, som začal chytať pritom jednom malom kopci, ktorý bol na trati, kŕče, takže som dopĺňal magnézium, ako to len šlo a bolo ho veľa , čo mi telo cca o 3 ráno pripomenulo a donútilo ma k jednej neplánovanej zastávke. Tie som mal v pôvodnom pláne 3, ale nakoniec ich bolo asi 6-7.

Voda, jedlo, šprint, šprint, šprint, vydýchať, voda, jedlo, šprint, šprint, šprint…no a takto stále dookola. Slúchadlá som nestihol vlastne ani nasadiť, od polnoci sa išla taktika, kedy sme vedeli, že z veľkej časti už sú preteky rozhodnuté, tak išlo len o to, kto vydrží najdlhšie.

Samozrejme únava sa prejavila na všetkých . Kuba kŕče ako ja, ďalšia Kuba veľká únava a Tomáš si do očí dával špáradlá ako Mr.Bean v kostole, aby nezaspal.

Noc sme všetci prečkali a Tomáš dokonca stihol 30 minút šlofíka, mal na nás náskok, pretože vydržal celých 8 hodín v sedle s prvou skupinou, keď my už sme v tom čase niektorí zliezali na zastávku už druhýkrát. Našťastie nebola zima a nepršalo a mne osobne noc vyhovovala najviac – chládok, pokoj a tempo sa trochu upokojilo, len tým cieľom to bol vždy prelet stíhačiek.

Ráno už značilo, že chýba doslova pár hodín vydržať a je to za nami. Prehováranie nezliezať bolo čoraz potreba silnejšie a morál šliapať nižší, ale podarilo sa…

Všetci sme cieľom prešli a boli sme radi, že je to za nami. A aké to vlastne bolo?

Ako som s dvojdňovým odstupom povedal: sám by som si to nevybral, znova určite nepôjdem , ALE zážitok to bol neskutočný , ukázať čo naše telá zvládnu a aká silná je vôľa vydržať, podpora dievčat bola neskutočná aj ich trpezlivosť, kedy niektorým z nás (mne. .psst) trvalo 4 kolá, kým sme konečne chytili bidón, boli veľké. Každý sme najazdili cez 600 km , anooo Tomáš vyhral a mal 722 km, ja 696 km, ale jednoducho 600 km padlo všetkým, čo je za mňa úctyhodné. Všetci sme celí, žiadne veľké zranenia až na môj aj po týždni pretrvávajúce neciť v prstoch a sedacích partiách, ale to príde k sebe, takže som rád, že to prebehlo. Stálo to za to, ale znova nie, ďakujem :D