Prechod Madeiry za päť dní?

Ste nadšenci do diaľkových prechodov hôr alebo sa radíte skôr medzi ich fanúšikov? Stále viac populárna Madeira tento rok nalákala aj našu ambasádorku Gabču Dostálovú, ktorá ju prešla zo západu na východ. Ako prebiehala jej cesta? A čo vlastne na takúto cestu potrebujete?

5 dní – 123 km – 5 445 výškových metrov

Hneď na začiatok upozorním, že väčšina ľudí chodí prechod Madeiry za 8-10 dní. Ja som sa to rozhodla naplánovať na päť dní, a to z jednoduchého dôvodu – som maximalista, a keď niekam idem, tak chcem vidieť všetko . Preto som zvolila variant – 5 dní prechod a na ďalších 5 dní sme si požičali auto a obišli pobrežie a miesta, ktoré sme prechodom minuli.

Ešte by som spomenula, že žiadna oficiálna trasa prechodu Madeiry neexistuje . Ja som zvolila trasu zo západu na východ, ale dá sa to ísť aj v opačnom smere. Trasu som naplánovala tiež podľa kapacít kempovacích miest. Na Madeire sa totiž dá legálne kempovať iba na miestach na to určených . Kempovacie miesta sú zadarmo, len si ich musíte vopred zarezervovať .

1. deň prechodu: 27,78 km – 1 966 m – 9 hodín

Prechod začíname v Porto Moniz , kde nájdete nádherné prírodné bazény s morskou vodou a pre mňa najkrajšiu kúpačku na Madeire. Prvý deň začína veľmi prudkým stúpaním, a my hneď zisťujeme, že to nebude zadarmo . Už prvý pohľad sú okolité kopce šialene exponované a rovno z oceánu sa týčia ostré skaly. Výškové metre, ktoré sme pracne nastúpali, sme čoskoro prudko zostúpili do dedinky Ribieria de Janeta , kde sa nachádza krásna skala a pláž. Je horúco a ja som sa veľmi upla na myšlienku zmrzliny v dedinke, v ktorej nebolo absolútne nič.

Na 15. kilometri prudkého stúpania nám už dochádza sily, horúco nás ubíja a zrazu vychádzame z lesa priamo do podivnej savany a oproti mne stojí krava. To je Fanal – mýtický les, pamiatka UNESCO, ktorá je špecifická večnou hmlou v akomkoľvek počasí a zvláštnymi stromami obrastenými lišajníkmi a machmi . Nádhera! Pokračovanie cesty bolo stále do kopca, po vyhriatom asfalte a nebolo vôbec záživné. Prekvapili nás len turistické rázcestníky s kohútikmi s pitnou vodou. Po nekonečnom asfalte prichádzame do táboriska Estanchinas – náš dnešný cieľ. Staviame stan, varíme večeru, a unavení zaľaháme do spacákov ... uff no, tak tých 30 km denne s krosnou na chrbte asi nebude taká pohoda , ako som si myslela.

2. deň prechodu: 21,16 km - veľa klesania - 5h 37min

Vstávame až o pol 9, včerajšok nás dosť zmohol. Dneska by to malo byť odpočinkové, tak sa neponáhľame, varíme kávu a ovsenú kašu. Balíme stan, nasadzujeme krosne a zisťujeme, čo všetko už nás bolí.

Trasa druhého dňa vedie pozdĺž levády . Celý deň v lese je príjemná zmena. Včera som mala pocit, že som africká v savane, dnes v tropickom lese. Všade je všetko sýto zelené a voda tečie úplne všade. Prvá polovica trasy vedie prudkým klesaním po schodoch hustým lesom. Druhá polovica trasy vedie po rovine, pozdĺž levády a cestou míňame krásne vodopády.

Po trase PR17 prichádzame až k tunelu, kde to začína byť zaujímavé. Pred tunelom vidím úzku cestičku nahor a nedá mi to a vyrážame asi 500 m nahor k vodopádu. Vodopád mi berie dych , asi som ešte krajší vodopád nevidela, navyše sme tam úplne sami – cesta tam nie je značená a mnoho ľudí to asi ani nenapadne.

Po ochladení sa vo vodopáde vyrážame späť na trasu a zisťujeme, že trasa vedie ďalej tunelom. Zapíname čelovky a ideme po úzkom chodníčku vlhkým tmavým tunelom - tunel je fakt dlhý asi 1 km, takže nič pre klaustrofobiky. Ďalej nasleduje ďalší tunel, ktorý bol snáď ešte o niečo dlhší. Tunely ma bavili a cesta mi rýchlo utiekla. Na táborisku Chão dos Lourosnás prekvapili toalety, sprchy a pitná voda. O 8 už ležíme v spacákoch a ideme spať, zajtra to totiž bude ťažké...

3. deň prechodu: 23,86 km - 1974 m - 9h 46min

Vyrážať ráno za tmy je pre mňa depresívne samo o sebe , ale tuším, že dnes bude najťažší deň trasy, takže nechcem márniť čas. Prvý rozcestník nám ukazuje 11,2 km na Pico Ruivo (1862 m) - najvyšší vrchol Madeiry, tam dnes mierime .

Začíname šialeným stúpaním a po dvoch hodinách toho začíname mať plné zuby. Je horúco, cesta je taká prudká, že aj s palicami máme čo robiť. Našťastie sa všade okolo nás začínajú objavovať exponované štíty a nádherné výhľady . Začínam si naivne myslieť, že sme už vystúpili na hrebeň a nekonečné stúpanie pomaly končí. Omyl ... na ďalších kilometroch, sme zostúpili necelých 1 000 výškových metrov, aby sme ich potom zase vystúpili, na necelých troch kilometroch na vrchol.

Trasa bola vážne ťažká, úzky chodníček, kamene, schody a strmé stúpanie . Posledný kilometer mi pripadal ako desať. Dávam si energy gél, ale ani ten ma už neprebral. Došla nám voda, azuro, pravé poludnie, slnko v plnej sile, 35 stupňov a ja som začala pochybovať, či hore dôjdem . Mala som fakt na krajíčku, najbližšia voda bola značená pod vrcholom na turistickej chate. Nemali sme silu dôjsť na vrchol, vyrazili sme teda rovno k chate. Načapovali sme vodu z kohútika a každý vypili liter vody, schladili hlavy, namočili tričká a dali si tyčinku. Chvíľu sme si oddýchli, a potom vyrazili kúsok späť na vrchol Pico Ruivo (1862 m). Výhľady na vrchole za tú námahu stáli . Otvorila sa pred nami celá scenéria, nádherné špičky vrcholov všade okolo nás a my sme boli najvyššie.

Z vrcholu pokračujeme rovno najznámejším horským priesmykom na vrchol Pico de Areiro . V nohách už máme 18 kilometrov a do cieľa zostáva ešte päť. Cesta najskôr strmo klesá, opäť schody, pár tunelov a rovesníčky po úbočí s krásnymi výhľadmi. Ja už ich ale nestíham vnímať, terén je náročný, pozerám len pod nohy, človek musí byť stále v strehu ... je to vyčerpávajúce. Posledné dva kilometre na vrchol sú výživné. Nazvala by som to nekonečnými schodmi do neba.

Tento priesmyk ale určite stojí za to, keby sme už v nohách nemali toľko kilometrov a ťažké batohy, tak verím, že by sme si to oveľa viac užili. Určite to bola najkrajšia horská časť Madeiry . Prichádzame na Pico do Areiro (1818 m), kde sa dá až na vrchol dôjsť autom. Náš dnešný cieľ je šesť kilometrov pod nami po hlavnej ceste. Na vrchole je ľudí naozaj veľa a my túto príležitosť využívame na stopovanie. Spočiatku som sa „podvodu“ so stopovaním bránila, ale ďalšia hodina na pol pešo po asfalte by nás asi zabila. Hneď na druhý pokus stopujeme miestnych , ktorí nás s nadšením hodili rovno do reštaurácie Abrigo do Poiso . Reštauráciu odporúčam, veľmi milá obsluha, miestne špeciality a ceny prijateľné. Dávame si zaslúženú večeru – tradičnú paradajkovú polievku a hovädzie mäso na špajli (Espetada da Madeira) s batátmi . Po večeri dôjdeme do táboriska Feiteiras de Cima , za tmy staviame stan a hneď zaspávame. Bol to náročný deň. Bez preháňania priznám, že som si siahla na dno, ale viem, že zajtra bude zase dobre.

4. deň prechodu: 28,78 km – 1 253 m klesanie, 644 m nastúpené – 9 hodín

Až ráno sme zistili, na akom peknom táborisku s výhľadom na Pico do Areiro sme sa včera zaspali. Dnešok som naplánovala s miernou okľukou do Ribeiro Frio , kde je rybia farma, vodopád a atrakcia kŕmenia vtáčikov z ruky. My sme tu navštívili kaviareň, dali si miestny zákusok a ja som si v domnení, že si objednávam džús, dala typický madeirský alkohol (maracuja džús s bielym rumom) – poncha . Takže bolo veselo hneď ráno. Ďalej sme pokračovali pozdĺž levády. A hneď prvý vodopád nám poskytol úžasnú kúpačku.

Dnes je jediný deň, kedy nemáme zarezervované táborisko, pretože v okolí trasy žiadne nebolo. Podľa plánu sme došli do Portely , lenže nikde nebolo miesto na bezpečné kempovanie. A tak sme pokračovali ďalšiu hodinu a pol po trase, ale cesta stále viedla veľmi hustým lesom a terén bol príliš príkry na kempovanie. Medzitým sa začalo stmievať , celodenné cesty sme mali plné zuby a aby toho nebolo málo, začalo sa schyľovať k dažďu .

Nakoniec Danyho napadlo, že podľa rovesníc to vyzerá, že na najbližšom vrchole bude rovina, takže postavíme stan tam. Ďalšiu hodinu sme sa škrabali džungľou na neznámy vrchol , aby sme zistili, že hore nie je absolútne nič, nieto rovina… toto sa fakt nepodarilo. Lenže dole už by sme to za svetla nestihli, navyše cesta bola taká zarastená, že by sme ju asi na čelovky ani netrafili. Takže sme polámali pár suchých stromov, kopy lístia nahrabali do roviny, a za dažďa tam uprostred džungle postavili stan. Záver dnešného dňa bol veľmi mimo moju komfortnú zónu . Zaspávala som s tým, že ak nás tu niečo zožerie, tak už nás nikdy nikto nenájde.

5. deň prechodu: 21,39 km – 659 m nastúpené – 7h 32m

Ráno vždy vidím všetko menej dramaticky. Pri ceste dole sme sa dosť bavili nad tým, ako veľmi bol včerajší nocľah debilný nápad a nechápali, kam sme sa to vôbec vyškriabali. Posledný deň a ja konečne zase vidím oceán . Trasa vedie pozdĺž pobrežia. Len sa nenechajte zmiasť, stále je to Madeira ... takže som Danymu posledný kopec sľúbila len trikrát a ono sa to trikrát zase zdvihlo.

Pauzu sme dali v Canical , kde sme sa vykúpali na miestnej pláži a slávnostne si dali morské plody. Sme na konci! Najvýchodnejšia časť ostrova je formovaná lávou a sopečnou činnosťou . Cesta PR8 je nádherná a na konci je naše dnešné táborisko Ponta de São Lourenço . Krajina okolo nás mi pripomína krajinu Marsu . Po ceste je niekoľko skalných vyhliadok, výhľadov na pobrežie a cieľ našej päťdňovej cesty na dosah. Náš dnešný nocľah je na skutočne najvýchodnejšej časti ostrova. Na malom cípku je miestečko pre stany, kúsok od neho je posedenie a cestička k vode. Staviame stan a vyrážame na nádherné kúpanie pri západe slnka. Som dojatá ... zrazu mi dochádza, že už je naozaj koniec, že sme to spoločne dokázali. 5 dní, 123 kilometrov a nastúpených 5445 výškových metrov .

A ako sme Gabču vybavili na jej cestu?