Bikepacking v Rakúsku alebo Keď sa zoberie pár bývalých cyklistov a pripomenú si ako to (ne)ide.

Tomáš dostal od jedného nášho kamaráta a bývalého kolegu darček v podobe naplánovanej cesty po Rakúsku. Ako bývalí pretekári (niektorí s lepšími výsledkami, iní napríklad so žiadnymi, pozn. redakcie) sme mali nejaké tie tisíce kilometrov historicky najazdené, nohy si to predsa musia pamätať, hovorím si. To, že za posledných 5 rokov sa naše nájazdy na bicykli pohybujú v rozmedzí 1 500 – 3 000 km ročne (na turistu pekné, ale rozumné nájazdy sú 6 000+), na to predsa nemôže mať žiadny vplyv. A aká bola realita?

Ale teraz už koniec omáčky a hurá k samotnej ceste. V pláne bolo niečo ľahko cez 500 km a 5000+ m prevýšenie za 4 dni . Kolesá napchaté všetkými potrebnými vecami, ako nepremokavým programom , druhým kompletom na bicykel , prezlečením na večer, a hlavne spacákom s karimatkou , pretože čo by to bolo za bikepacking bez spania vonku. Každému na gravel bicykli pristálo niečo medzi cca 7-9 kg v taškách.

Skupina bola zložená z Tomáša S., Jakuba R., Honzu N., Jakuba H., Ondreja B., Dušana Z. a Jirku N. Presun do Rakúska bol v stredu večer kúsok pod Salzburg. Počas štvrtkového rána sa naša skupina spojila, pretože Jirka už je Rakúšakom, tak sme sa stretli pri jeho bydlisku a mohlo sa vyraziť. Prvý deň bolo v pláne niečo medzi 100-120 km a Jirka ako znalec miestnych cyklotrás nás vykonal, možno skôr nechal preletieť všetkými možnými cestičkami pre cyklistov, kde hneď prvý deň trochu pripomínal skôr cyklokrosové preteky, keď sa letelo 30 km/h po ľahkom traile v lese. No, ako to už u nás býva zvykom, prvý deň je prvý deň, takže je dôležité zistiť, ako na to kto má a rovno vyradiť slabé kusy :D .

Pri jazere Konigsee sa od nás Jirka oddelil a vrátil sa späť domov, pretože mu už od rána nebolo celkom dobre. Na to že mu nebolo dobre išiel celkom paľbu, tak sme možno boli radi, že nás nechal oddýchnuť. Od jazera nás čakal zhruba 8 km kopec po ceste s prevýšením 600 ma miestami s 30% stúpaním. Gravel kolo dnes dosť často býva aj na jednoprevodníku, a to so sebou samozrejme nesie bohužiaľ aj to, že chýbajú buď ťažké alebo naopak ľahké prevody . Pre niektorých to v tomto prípade bol druhý variant. Na vrchole tohto stúpania, keď sme sa všetci zišli tak prebehla hláška Jakuba R.: „ Ešte sa mi nestalo, že by som musel šnurovať do kopca pešo“ – čítaj: že by som do kopca musel kľučkovať, aby som ho vyšiel pešo s bicyklom. Potom nás čakalo len dôjsť do Saalfedenu a hodiť kúpačku s večerou. Spanie sa našlo v lese pod strechou od lesnej škôlky. Prvá noc bola veľmi daždivá, takže nám strecha prišla vhod.

Druhý deň sme vyrazili smer Schladming , ale samozrejme sme nemohli vynechať raňajky v Zell am See a pozerať sa po jazere. No a aby nám náhodou nespadol priemer, tak sa zase rozbehlo tempo, za ktoré by sa nemusel hanbiť kadejaký pelotón pri závode, jednoducho nástup strieda nástup a do toho sem tam kolotoč . Rýchlosť bola až do prvého a posledného veľkého kopca toho dňa. Výškovo 800 m na 8 kilometroch bolo opäť boľavé a ukázalo sa, kto na to má a kto nie. Špicu kraľuje Honza s Dušanom a idú pekelné tempo, Kuba R. sa začína na druhý deň trochu rozbiehať, takže si necháva na vrchole len ľahkého 5-minútovú „odlepu“ spoločne s Tomášom. Ja sám sa trochu trápim s ďalším 5-minútovým zásekom a premýšľam, či nebudem zliezať z bicykla dnes ja . Motiváciu mi robí len Kuba H., ktorý ich niekde zamnou a hovorím si, že ma nesmie dôjsť. Zvládlo sa to, všetci sme sa zišli na vŕšku a ani sa na nikoho dlho nečakalo. Prebehlo rýchle ochladenie v horskom potôčiku a ide sa ďalej , na obed. Pri obede sa prebrala stratégia na ďalšie kilometre, no veľa ich už nedáme, kopec dal (našťastie pre mňa) všetkým zabrať.

Druhý deň teda končíme kúsok za Schladmingom , kde sme našli spanie v krytom parkovacom státí. Všetci sú radi, že si môžu ľahnúť, dať Radlera a už len odpočívať na ďalší deň. Bohužiaľ Kubovi H. niečo nesadlo a hodil pár taktický šabľou, uvidíme, čo zajtra.

Tretí deň vstávame do dažďa . Kto má, nahadzuje nepremokavé programy, našťastie, než na seba všetko navlečieme, tak dážď takmer ustane a mokro je len zospodu. Pádime na raňajky do kaviarne cca 20 km od nášho spania. Už na prvých kilometroch sa ukazuje, že Kuba H. nebude mať svoj deň a zkolil ho včerajší kopec, kedy sa pretiahol. Na raňajky sa dohovárame, že sa od nás oddelia a pôjde po svojej kratšej ceste. Na 35 km sa oddeľuje a zvyšok skupiny sa opäť mení na závodnú skupinu. V pláne je niečo okolo 180 km viac-menej po rovine, takže asi hlavne preto, aby to utekalo, tak sa ide rýchlo . Nová disciplína: časovka gravelových družstiev s bagážou je tu. Ak sa chytí aj v UCI uvidíme v budúcich rokoch… no nechytí, nejakú tú hodinku to vydržíme, pretáčame, každý na špici ide, čo môže a sem tam sa zanadáva, že ten prvý ide ako ho*ado z tých zákrut a posledný potom odpadá .

No nebudeme si nič nahovárať, každý si niekde potreboval trochu pohoniť ego , či to v tých nohách ešte má. Má to tam tak nejako každý, niekto v kopcoch, niekto na rovinách. Na to, že už viac pracujeme a niektorí už majú rodiny, dobrýýýý, všetci sme happy. Roviny sme prelietli, 100 km za nami, obed v Interspari v podobe „kosačky“ v žemli nám dodá energiu do kopca , ktorý máme pred sebou. Rozbiehame sa, moje nohy, ako keby som na nich mal 20 kg závažia, takto ťažký snáď byť nemôžu! Rozbieham to ďalšiu pol hodinu. „Dobrý, rozbehnuté, sakra kopec, tak zas nič“. Kopec dlhý 3,5 km a 400 m výškových, našťastie ma Kuba R. podrží a obaja ťaháme nohy z medu sami vzadu. Ľutujem jeho prevody 1x 11, ťahať by som to nechcel a som v tej chvíli šťastný za svojich 2x10 GRX. Vršok je tu, chlapci už nám nažhavili Radlera , spláchnem smäd za 3 sekundy a ideme ďalej. Zjazd po šotolinovej ceste a bývalej železničnej trati, kde iba vytrhali koľaje a dnes je z toho cyklotrasa. Cesta vedie aj tunely, takže tie, ktoré sú bez svetiel prináša trochu adrenalínu , pretože nevidíme vôbec nič a len pripravujeme ruky na náraz do diery. Dobrý, žiadna diera v tuneli nebola a my sme prežili. Na 160. km začalo ľahko pršať a chlapci veľmi dobre vycítili, že už mi to dnes nechutí. No to by nebolo, aby neprihodili poznámku, že sme blbo uhli...“Super, kiláky navyše? To nedám“… Našťastie to bolo len „rejpnutie“, aby sa zasmiali mojej reakcii a ideme ďalej správnym smerom. 10 km pred koncovou destináciou sa k nám pripája Jirka N., ktorý nám išiel naproti, dva dni vyležal a už mu je dobre. Ako veľmi dobre zistíme posledný deň.

Štvrtý deň je tu . Jurkovi bolo moooc dobre, možno až veľmi dobre. My v nohách niečo cez 400 km a Jirka čerstvý ťahá špicu, mestom Gmunden prelietame a snáď nás nevyfotil radar. V Bad Ischle obed, ufff, pauza. Jirka držal pekelné tempo a do Bad Ischlu sme celý čas ľahko stúpali a priemer pod 30 km/h nešiel. No sme radi, že to odtiahol, pretože miestami aj fúkalo a našich síl bolo menej a menej. Po obede krásna panoráma okolo Wolfgangsee a cez malý kopec hurá k autu. Kúpeľ v horskom potôčiku s teplotou asi -35 stupňov, aj keď je to ľadové, tak sme šťastní.

Aké to teda celé bolo? Jedným slovom SUPER . V nohách neľahkých 560 km, 7 164 m výškových, do tela sme si dali a zistili, že nám to aj miestami ide a zábava bola samozrejme tiež . Rakúsko? Snáď každý vie, že je to krajina cyklotrás, len stačí pozrieť do mapy, a to platilo. Prešli sme krásne miesta, videli horské štíty, divoké rieky a všetko stálo za to. Gravel bicykel s beznosičovými taškami Apidura má určite zmysel, bicykel je ľahší a jazdec vďaka tomu rýchlejší = zážitok väčší .

Takže ak niekto uvažuje nad letnou dovolenkou na bicykli, môžeme len odporučiť, odhadnúť len svoje schopnosti, podľa toho vybrať trasu a brať to, že človek robí niečo pre seba a pri tom uvidí krásne miesta. Kuba R. získava 11 z 10 za naplánovanie trasy, Dušan 11 z 10 za foto a video dokumentáciu, Honza 11 z 10 ako ťahúň roka alebo aj keby mi mala upadnúť kolená na kopci, budem prvý, Jakub H. 11 z 10, že aj napriek nevoľnosti zvládol doraziť do cieľa, Jirka 11 z 10, pretože má hroznú fazónu az háku mu odpadnúť nie je problém a Tomáš si to snáď na 11 z desiatich užil a to bol účel.